Azyl ako pojem existuje už najmenej 3500 rokov a v rôznych formách ho môžeme nájsť v textoch či zvykoch rozmanitých starovekých spoločností. Okrem iného ho však nachádzame aj v zmluvách vojensko-bezpečnostného charakteru, v ktorých sa jednotlivé časti týkali aj ochrany medzištátnych utečencov. Ozbrojené konflikty ani v minulosti neboli ničím ojedinelým, čo pochopiteľne nútilo obyvateľstvo k presunom pred nepokojmi či prenasledovaním do bezpečnejších oblastí. Situáciou, ktorá už v minulosti zakladala dôvod na udelenie azylu žiadateľovi, bolo prenasledovanie z náboženských, politických, sociálnych či rasových dôvodov, čomu nie je inak ani dnes.
História azylového práva je v každom európskom štáte veľmi rozdielna, jeho vývoj však začal písať starovek. Azyl bol v tom čase náboženským inštitútom, čo vyplývalo z postavenia kňazov, posvätných miest a náboženstva ako takého v spoločnosti. V dôsledku ich exteritoriality sa mohol jednotlivec na týchto miestach uchýliť a byť vyňatý spod svetskej moci. V starovekých dejinách azyl označoval miesto úteku či ochrany a odvedenie človeka z takéhoto miesta sa považovalo za svätokrádež. V starovekých ríšach sa poskytnutie azylu nepovažovalo za právny inštitút, ale skôr za politické opatrenie. Keďže ho však štát, z ktorého utečenec pochádzal, mohol považovať za nevľúdny akt, v zmluvách sa často dohadoval aj záväzok štátov o neposkytnutí azylu. Z uvedeného tak možno vyvodiť, že azyl sa poskytol, ak tomu nebránili zmluvné záväzky. Ozbrojené konflikty a aj ďalšie zmienené okolnosti však nútili obyvateľstvo presúvať sa do bezpečnejších oblastí. Rozhodujúce preto neboli len dohody medzi vládcami, ktoré upravovali túto oblasť, ale aj občiansky status osoby. Znamená to, že otroci boli spravidla vracaní, zatiaľ čo slobodné osoby mali obvykle panovníkom garantované právo azylu.
Azyl ako inštitút „asylon“ poskytnutý utečencovi bol vytvorený v starovekom Grécku a v gréčtine znamenal nedotknuteľné, posvätné útočisko. Grécko bolo voči cudzincom dlho nedôverčivé, postupne sa však politika voči cudzincom v jednotlivých štátoch uvoľňovala. Najliberálnejšie boli Atény, zatiaľ čo najreštriktívnejší postoj k cudzincom zastávala Sparta. Rozdielna politika týchto dvoch významných mestských štátov demonštruje (aj dnes viditeľný) rozdiel v prístupe demokratických, obchodne založených štátov a na strane druhej aristokratických štátov. Azyl mal naďalej náboženskú povahu, ktorú však sprostredkovali veriaci vládcovia prostredníctvom špeciálneho úradu. Preto hoci motivácia udelenia azylu bola náboženská, v gréckych polis ich výkon zabezpečovala a organizovala svetská moc.
Azyl bol známy aj v Ríme, kde latinské „asylum“ znamenalo miesto bezpečné, miesto ochrany, útočisko a tradícia jeho zriadenia sa pripisuje Romulusovi. V Ríme však „ius asylum“ (právo na udelenie azylu) značne zneužívali najmä kriminálne živly, preto ho údajne cisár Tiberius zrušil. Rozpadom Rímskej ríše sa postupne znovu vytvorili podmienky pre oživenie náboženského azylu.
Vo všeobecnosti možno zhrnúť, že hoci sa azyl vyvíjal v jednotlivých štátoch odlišne, staroveká prax udeľovania azylu mala spoločné východiská. Aj keď odrážala úctu a rešpekt k viere, priznanie azylu panovníkom, slobodnými mestami či mestskými štátmi bolo prejavom zvrchovanej moci a suverenity. Starovek bezpochyby položil piliere práva na azyl, ako ho poznáme aj dnes.
Ak sa chcete o tejto téme dozvedieť viac, moje zdroje boli napríklad POŘÍZEK, P. Vstup cizince na území státu. Pohled medzinárodního, únijního a českého práva; BALGA, J. Azylové právo; KOVÁČIK, J. Utečenci. Svet. Európa. Slovensko; ŠTEFANČÍK, R. – LENČ, J. Migračná politika národných štátov; DALLMAYR, F: Dialogue among civilizations
Lyri
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára