O jednej ceste vlakom

Ako sociofobik/sociofobička ....neviem, je to vôbec slovo keď mi to Word počiarkuje? Jedno, proste ja ako človek ktorý samovdiagnostikou prišiel na to že má sociofóbiu lebo vykazuje dosť znakov tejto choroby... zamotávam sa. Proste som už niekde spomínala, že koncentrovanú spoločnosť cudzích ľudí veľmi nemusím. ALE, čomu sa ani ja občas nevyhnem, je cesta vlakom. V nedeli večer. 

Keďže vďaka tomu, že predošlá vláda si povedala, že nových voličov zo strany mladých ľudí si pritiahne najlepšie tým, že dane ich rodičov (aj rodičov tých ktorí cestujú len autobusom, alebo ktorí necestujú vôbec) využije na tento požehnaný účel,  si občas zacestujem aj ja zadarmo. Skoro zadarmo. Teda, vôbec to nie je zadarmo, ale viete...miesto tankovania benzínu. Tak nejak. Ale na tom teraz vôbec nezáleží.

No ale. Kde človek stretne takú rôznorodú človečinu, ako cestou vlakom? Za tie roky som už videla všeličo, väčšinou na to zabudnem tak rýchlo, ako sa len dá. V tejto chvíli sme v malom kupé šiesti.

Sedím v strede v smere jazdy. Na ľavej strane je môj priateľ, ktorý potrebuje niečo dokončiť do roboty a programuje, pritom telefonuje s kolegami a celé to pôsobí strašne dôležito, veď viete. Som si istá, že presne vedel, že naša cesta vlakom bude prebiehať úplne bez slov. Fakt, keby si ten darebák nedal tričko She is my Juliet, ktoré sme si nechali vyrobiť pred pár rokmi ako neskutočne romanticky zamilovaný pár, tak by o nás nikto nepovedal, že sme tu spolu. Škoda len, že ja som o svoje He is my Romeo pred dvomi rokmi pri jednej nehode prišla. Ale možno našťastie. Pripadala by som si v týchto párových tričkách na verejnosti ako úplný postih. Toto na fotke nie sme my, ale mohli sme byť. 

Vedľa mňa na pravej strane sedí pekné čiernovlasé dievča. Dlhé upravené lesklé vlasy, červená kožená bundička, čierne legíny, umelé mihalnice. Na iPhone komicky ťuká na klávesnici, ale pri tak dlhých trblietavých nechtoch sa ani nečudujem (keď povie že trčia aspoň 1,5 cm vôbec nepreháňam). Nieže by to niečo znamenalo, ale keď sa ma frajer spýtal, kto bude sedieť v strede, rozhodla som sa vziať na seba toto bremeno.  

Oproti sedia dvaja chalani, typujem ich na stredoškolákov, max prváci na výške. Jeden pekný, čo pripomína dúmavého člena kapely, druhý ako nejakej bandy. Strašne nadávajú a sú múdri ako rádio. Bavia sa o Counter Strike-u, lokálnom festivale, WOW-ku, zbere húb, LOL-ku, ako zostrojiť bombu, Mafii, počítačoch, a ten krajší o svojej priateľke. A sú experti na všetko.

Vedľa nich pri uličke sedí iné dievča. Úplný opak peknej čiernovlásky, z nejakého dôvodu mi je však omnoho sympatickejšia. Asi preto, lebo má tričko s motívom Zaklínača. Okuliare, nefarbené plavé vlasy, ktoré sú aj tak vypnuté, lebo načo by zavadzali. Sivý BF sveter (asi neúmyselne), obyčajné rifle a úplne chlapčenské tenisky. Keď chalani prejdú na tému PC hry, pozerá sa ich smerom a dosť ju cuká, akoby im do toho najradšej skočila. Nakoniec si len dá slúchadlá a pozerá sa von oknom.

No a nakoniec som tu ja. Vybrala som si notebook, lebo ma už nebaví dívať sa na jednu ani druhú stranu. Reku, aspoň sa niečo naučím na zajtra, nakoniec som sa však stratila vo vlastných dojmoch. Povedala som si, že blog môže byť aj o každodenných veciach a nemusí byť len o nejakých duchaplných politických či azylových veciach. A pustila som sa do písania.

Neviem prečo, ale občas má človek jednoducho pocit, že by si s niekým rozumel. Chlapec oproti, ktorý neustále pokukuje po čiernovláske, má zjavne pocit že by si s ňou rozumel. Ona s jeho pocitmi zjavne nesúhlasí, lebo keď sa nedíva do mobilu, díva sa na toho krajšieho z chalanov, ktorý je podľa rozprávania zadaný. Dievča v Zaklínačovom tričku by si rozumela s chlapcom, ktorý je síce menej pekný, za to sa však viac vyzná vo fantasy hrách, ten však hádže letmé pohľady na čiernovlásku, ten s ňou však takisto nesúhlasí. Ja by som zas brala za kamošku dievča v Zaklínačovom tričku, ale tá na mňa serie. A ak nezastavíme, jediný kto ti dá svojim pocitom voľný priebeh bude môj frajer. Ten už nevládze zadržiavať smiech pri tom, ako sa tí dvaja chlapci hrajú na inžinierov (s cieľom zaujať čiernovlásku).

Aj tak je to jedno, lebo keď vlak zastane, spoločnosť sa rozpustí, a ja sa budem môcť konečne voľne nadýchnuť. Nič z toho, čo sa mohlo stať, sa nestane. A keď odtiaľto vystúpim, už si na nich nikdy nespomeniem. Ale len do chvíle, kým si znova neprečítam tento blog. 

Lyri

Niekto musí mať smolu

Pocit nespravodlivosti nie je veľmi príjemný, s tým bude každý súhlasiť. Aby som bola konkrétnejšia, mám na mysli nespravodlivosť, ktorá je páchaná na vás. Viete, ako ujma, Krivda. Synonimický slovník ďalej uvádza slová ako bezprávie, neprávosť, protivenstvo, ústrk (napísala som to na 6-ty krát) či príkorie. Silné....

No k veci. Ide mi o to že každý má občas pocit, že ho "osrali". Či ste na základnej, na strednej, na výške, v robote alebo na dôchodku. Od mala sa predsa učíme, že život nie je fér. A život začína predsa na škole. 

Nespravodlivosť a krivda nie je to isté, čo závisť. Aký je to pocit vidieť, ako niekto, kto si to nezaslúžil, dostal niečo, čo malo byť vaše? Takýto ?

via GIPHY

Alebo až takýto ?


via GIPHY

Premýšľam nad svojimi promóciami, Nad okamihom, keď som sa rozhliadala po sále, v ktorej chýbalo toľko známych tvárí, a v ktorej ich toľko bolo zbytočne. Vidím toľko vyfešákovaných prominentných dedičiek, toľko flákačov, ktorí ani nevedia, ako prešli. Ale aj veľa ľudí, ktorí každé skúškové potili krv, celý semester chodili poctivo na prednášky a svoje povinnosti plnili čestne. Mnohí z nich sedia v prvom rade a preberajú si červený diplom. Mnohí sú okolo mňa, spokojní s tým, čo dosiahli. A mnohí sedia doma, lebo mali proste smolu a diplom na nich nevyšiel.

via GIPHY

Totiž, veci nie sú vždy tak, ako sa zdajú. Pre tých, ktorí nowdays chodia na výšku, alebo z nej už vyšli, to nejdem vysvetľovať. Pre tých, ktorí si ešte robia ilúzie, nech sa páči. Verejné školy sú dosť srandovná vec. Chodiť tam môže ktokoľvek, kto splní podmienky. Akože.


via GIPHY

Súkromné a verejné školy sa líšia v jednej elementárnej veci. Nie, nie je to tá, že súkromné sú na dve veci a z verejnej vyjdete aspoň ako tak vzdelaní, lebo ani to nie je isté. Ide o to, že verejná je zadarmo  v súlade so zásadou, že vzdelanie má byť bezplatne prístupné všetkým. Akože....

Lenže, keď sa pozeráte po tej sále, na človeka ktorý si preberá diplomček, hoci ste ho nevideli ani na jednej prednáške, bol pred vami na skúške, povedal dokopy 4 vety, z toho 2 nesprávne, učiteľ mu 10 minút vysvetľoval učivo akoby to bol seminár a dostal B. Akože...

via GIPHY

Verejné školy sú miesta, kde sedíte v starých laviciach, píšete po starých tabuliach, robíte so starým vybavením a učia vás starí učitelia. Lebo nikdy na nič nie sú peniaze. Však odkiaľ by aj boli nie ? Veď ešte aj  učitelia sa tak nejak tvária, že to robia skoro zadarmo (pri doktorandoch je to aj pravda).

Systém niektorých škôl a fakúlt vrátane tej mojej je takýto: štát dáva peniaze podľa počtu prijatých študentov. Preto čo treba urobiť ? Predsa prijať čo najviac ľudí. ALE. Akoby to vyzeralo, keby univerzita ročne pustila stovky denných plus externých študentov ? Čo by to urobilo s menom školy, ak by sa zdalo, že tú fakultu môže absolvovať každý? Na(ne)šťastie existujú učitelia, ktorým nerobí žiadny problém vyraziť na predmete 50 tretiakov. Môžte sa aj pretrhnúť, ale tú skúšku vám nedajú. 

via GIPHY

Prečo? Lebo verejné vysoké školy (aspoň tie lepšie) balansujú medzi tým, aby dostali čo najviac peňazí a tým, aby z tej školy nevychádzali úplní tupci. Predsa len, to je už naozaj tenký ľad púšťať zo školy debilných absolventov. Dobre preformulujem, priveľa tupých absolventov.

via GIPHY

Lebo aj tupí študenti majú úspešných a bohatých rodičov. Ale predbieham. Školy sú medzi dvoma mlynskými kameňmi - peniaze na fungovanie dostanú, ak príjmu študentov, meno školy však utrpí, keď ten veľký počet študentov absolvuje. Treba pristúpiť k nevyhnutnému - vyhodiť podstatný počet študentov. Teda zaviezť niečo ako kvóty. Príklad z mojej školy. Príjmu 200 ľudí ročne, 50 postupne vyradia rôzne skúšky, nedostatok kreditov, prenášané predmety, pochopia, že na to nemajú alebo odídu z inách dôvodov. Plus mínus ďalších 50 vyradia v treťom ročníku na jednom a tom istom predmete dvaja učitelia ktorým to vôbec nie je ľúto. Ďalších 20 nedá štátnice, dajme tomu že férovo.

via GIPHY

A ani ich to nemusí mrzieť, ale tým 70-tim to ľúto je. Skončiť tesne pred cieľom vás naserie. A keď sa rozhliadam po sále plnej absolventov, chápem presne, čo ich serie. Lebo raz keď tá škola má nejaké pomyselné kvóty, že nechá prejsť len cca 100 ľudí tak čo už, nebol som dosť dobrý. Ale predstavte si, ako do vás roky húdia, že táto škola necháva prejsť len tých najlepších a preto musí oddeliť zrno od pliev. Vy potom sedíte doma a premýšlate čo so životom, zatiaľ čo ľudia ktorý sú poloretardovaný a roky na výške preflámovali a skúšky im kúpili rodičia si preberajú váš diplom, to bolí. To je ten pocit nespravodlivosti. Nezávidíte im to, že oni ten diplom majú. Len viete, že si ho nezaslúži, a má ho miesto toho, aby ste ho mali vy.  Lebo jeho tatko alebo mamka je vyššie ako vaši. A toto teda nezávidíte. Len mu prajete, nech sa tým diplomom zadrhne...

via GIPHY

Takže, tu to začína smrdieť. Netvárim sa, že korupcia na školách neexistuje, ani že ma to prekvapuje, ale je to jedna z jej najhorších foriem. Ani nie tak pre spoločenskú závažnosť, ale pre tú etickú zvrátenosť. Verejné školy sa tvária, že sú lepšie než súkromné, ale keď cvakáte na súkromnej, nejak sa to prerozdelí a volá sa to školné a každý je spokojný. Keď cvakáte na verejnej, ide to do vrecka jedného človeka. 

via GIPHY

Školy sa tvária, že nechajú prejsť len najlepších, ale pritom sa tam pripletie pár najhorších. Ops. Takže čo teraz, aby bol študent vlk aspoň ako tak celý a aj škola ovca sýta ? Geniálna vec - medziročník !!! Výborný ťah. Po rokoch štúdia už len málokto cúvne a ten sprostý medziročník si zaplatia, aj keď to stojí stovky eur na semester. A kruh sa uzavrie. Štát dostane peniaze od všetkých, lebo školy fungujú z daní nás všetkých. Školy dostanú peniaze od štátu, preto prijmú veľa študentov. Učitelia dostanú peniaze od rodičov, ktorý cvakajú aby ich deti nejak preliezli. A fakulty dostanú ďalšie peniaze od študentov - nešťastníkov v medziročníku. A tí dostanú peniaze od Tesca, kde rok brigádujú. Amen tma. 

via GIPHY

Lyri

Právo jednu krajinu opustiť ≠ právo vstúpiť do druhej krajiny

V predošlom článku (ktorý bol tak dávno že si to už ani nepamätáte, preto pripomínam, že ) som spomínala aj to, že azyl predstavuje silnejší  právny status než je status utečenca. A nie len z hľadiska právnej istoty, no aj z hľadiska rozsahu poskytovaných práv a ochrany, predovšetkým ochranu proti vydaniu. Občan tretieho štátu si preto vyberá krajinu, v ktorej o azyl požiada (okrem iných aspektoch o ktorých už bola reč) aj podľa právnych a praktických aspektoch jeho azylového systému. Prax taktiež potvrdzuje, že utečenci sú o azylovej a migračnej politike svojho cieľového štátu relatívne dobre informovaní už v čase, keď svoj domovský štát opúšťajú.

Stupeň jednotnosti azylového práva členských štátov je z procesného hľadiska vysoký. Je to dôsledok jednak rozvinutého medzinárodného práva, ale aj vysokej miery harmonizácie požadovanej legislatívou Európskej únie v oblasti azylu. O smerniciach a nariadeniach by sa však dalo hovoriť dlho a neviem, či by to niekoho bavilo čítať.

Ale k veci. Jedným zo základných ľudských práv je aj právo opustiť akúkoľvek krajinu, samozrejme aj vrátane domovského štátu. Tomu korešponduje právo každého v iných krajinách vyhľadať a požívať azyl pred prenasledovaním (toto nemôže byť chápané ako absolútne právo a môže byť obmedzené zo strany štátu, ak je to nevyhnutné napríklad v prípade národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo je to nutné pre ochranu práv a slobôd iných  za predpokladu, že je takéto opatrenie nutné a v demokratickej spoločnosti primerané).

Právo na odchod nemôže byť absolútne a uplatňované ľubovoľne, aby občania nemohli utekať pred svojimi záväzkami voči domovskému štátu, napríklad v prípade stíhania za nepolitické trestné činy, plateniu daní a pokút a odpykania si trestu uloženého zo strany štátu, povinnosti nástupu do brannej služby a podobne; pozri napr. Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd z r. 1950

Pohyb osôb cez štátne hranice a ich pobyt na území cudzieho štátu je upravený zákonmi jednak štátu prijímajúceho cudzinca a jednak štátu pôvodu. Prijímajúci štát (ZATIAĽ) rozhoduje o tom, koho a za akých podmienok na svoje územie vpustí, prípadne aké práva prizná osobám nachádzajúcim sa na jeho území. Lebo hoci základné ľudské práva sú štandardom, ktoré sú zaručené pre všetky kategórie osôb vrátane migrantov, manažment migrácie na úrovni štátu môže byť limitovaný štátnymi zdrojmi . 

Občan, ktorý sa rozhodne opustiť svoju rodnú krajinu, je súčasne limitovaný právnym systémom štátu, v ktorom sa rozhodol požiadať o azyl. Cudzinec, ktorý splnil podmienky na vstup, či dokonca na udelenie azylu, sa v plnej miere podriaďuje jeho právnemu systému a tiež aj povinnostiam. Sem patrí povinnosť dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, spolupráca s ministerstvom vnútra a príslušnými správnymi orgánmi, podrobenie sa zdravotnej prehliadke, zdržiavanie sa v záchytnom tábore či azylovom zariadení . Za porušenie povinností, ktoré pre azylanta vyplývajú z právnych noriem môže byť azylant sankcionovaný.

To, že každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, zakotvuje už Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach . Ale dôležité je toto: negarantuje už právo na vstup do akéhokoľvek iného štátu, napriek tomu, že právo na vstup do inej krajiny je logickým dôsledkom práva krajinu opustiť. 

Črtá sa nám tu priepasť medzi právom jedinca na odchod z krajiny a absentujúcou povinnosťou tretieho štátu takúto osobu prijať . Žiadateľ o azyl nemá individuálne subjektívne právo na vstup do žiadneho štátu, okrem jeho domovského, žiadateľovi umožniť vstup a eventuálne udeliť azyl ostáva naďalej doménou štátu ako prejav jeho suverenity. To však nevylučuje, že vnútroštátne právo, často aj na ústavnej úrovni, subjektívne právo na udelenie azylu zakotvuje.... 

PS: S odchodom z krajiny súvisí aj návrat do nej, takže o tom potom :)

Literatúra napr. Bendíková M. Medzikultúrny dialóg a migrácia; Balga J. Azylové právo, Pořízek, P. Vstup cizince na území státu. Pohled medzinárodního, únijního a českého práva. Dokumenty ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný dohovor občianskych a politických práv z r. 1966 

Lyri 

Amsterdam

Ako ospravedlnenie za dlhšiu neaktivitu prosím prijmite niekoľko amatérskych záberov ktoré vznikli pri mojej návšteve Amsterdamu. Bolo to úplne najkrajšie mesto, v akom som kedy bola. Niekde som čítala, že kto bol raz v Amsterdame, ten sa tam ešte vráti. V mojom prípade to bude určite pravda.

Het Scheepvaartmusem (The National Maritime Museum) - bezpochýb jedno z najzaujímavejších múzeí, aké som v živote navštívila. V žiadnom prípade ho neobchádzajte, rozhodne to nie je len nudné vystavovanie exponátov. 

Van Gogh Museum - tu sme tak nejak došli k tomu, že asi tak celkom nerozumieme umeniu, v každom prípade sme si všimli, že ani ľudia okolo nás. Mimochodom, užite si Slnečnice, fotila som ich veľmi nenápadne, lebo fotiť bolo zakázané. Ale čo by sme to boli za Slovákov, nie ? 

 

Royal Artis Zoo - ja nie som veľmi fanúšikom zoo a klietok ako takých, ale táto zoo funguje tak trochu na inom princípe ako som bola zvyknutá. V prvom rade si všimnete, že je tu omnoho viac zamestnancov ako inde, a skoro pochopíte prečo. Zoo je tu skôr niečo ako džungla, prechádzate sa medzi zvieratami a rastlinami. Behajú okolo vás klokany, lietajú vtáky, skáču opice, levy sú od vás oddelené len hlbokou vodnou priehradou. A ošetrovatelia dohliadajú, aby ste sa ich nedotýkali. Ale vy sa dotknete tej opice (však drahý!), lebo ste predsa zo Slovenska :D 

Aj sme zamaškrtili. Teda ak je pravda že oči jedia, lebo toto sme videli len z výkladu. Btw, čo sa jedla týka, je Holandsko moja obľúbená krajina, lebo hranolky (ale také tie hrubé a domáce, nie skurvené polotovary) sú tu doslova národné jedlo. Ale ak pôjdete okolo, nezabudnite ochutnať Stroopwafle, ale určite  majte pri sebe vodu. Ó, a úplne famózne belgické wafle (najlepší dezert na svete!!! ).

Moja latina nie je ktoviečo, ale keď som videla toto, mala som dosť :D :D :D Myslím, že niekoľko podobných výchovných nápisov by nám neuškodilo vytesať do skaly ani v tejto našej krajine.

A niečo málo z ich architektúry:

A to je asi všetko. Vrámci samoštúdia sa pokúsim vytvoriť nejaké krátke pekné video z tejto krátkej peknej dovolenky, uvidím, či bude výsledok hodný toho aby som ho sem dala. Zatiaľ sa majte krásne.

PS: Amsterdam, teším sa, že Ťa znova uvidím. 

Lyri