Právo jednu krajinu opustiť ≠ právo vstúpiť do druhej krajiny

V predošlom článku (ktorý bol tak dávno že si to už ani nepamätáte, preto pripomínam, že ) som spomínala aj to, že azyl predstavuje silnejší  právny status než je status utečenca. A nie len z hľadiska právnej istoty, no aj z hľadiska rozsahu poskytovaných práv a ochrany, predovšetkým ochranu proti vydaniu. Občan tretieho štátu si preto vyberá krajinu, v ktorej o azyl požiada (okrem iných aspektoch o ktorých už bola reč) aj podľa právnych a praktických aspektoch jeho azylového systému. Prax taktiež potvrdzuje, že utečenci sú o azylovej a migračnej politike svojho cieľového štátu relatívne dobre informovaní už v čase, keď svoj domovský štát opúšťajú.

Stupeň jednotnosti azylového práva členských štátov je z procesného hľadiska vysoký. Je to dôsledok jednak rozvinutého medzinárodného práva, ale aj vysokej miery harmonizácie požadovanej legislatívou Európskej únie v oblasti azylu. O smerniciach a nariadeniach by sa však dalo hovoriť dlho a neviem, či by to niekoho bavilo čítať.

Ale k veci. Jedným zo základných ľudských práv je aj právo opustiť akúkoľvek krajinu, samozrejme aj vrátane domovského štátu. Tomu korešponduje právo každého v iných krajinách vyhľadať a požívať azyl pred prenasledovaním (toto nemôže byť chápané ako absolútne právo a môže byť obmedzené zo strany štátu, ak je to nevyhnutné napríklad v prípade národnej bezpečnosti, verejného poriadku, verejného zdravia alebo je to nutné pre ochranu práv a slobôd iných  za predpokladu, že je takéto opatrenie nutné a v demokratickej spoločnosti primerané).

Právo na odchod nemôže byť absolútne a uplatňované ľubovoľne, aby občania nemohli utekať pred svojimi záväzkami voči domovskému štátu, napríklad v prípade stíhania za nepolitické trestné činy, plateniu daní a pokút a odpykania si trestu uloženého zo strany štátu, povinnosti nástupu do brannej služby a podobne; pozri napr. Európsky dohovor na ochranu ľudských práv a základných slobôd z r. 1950

Pohyb osôb cez štátne hranice a ich pobyt na území cudzieho štátu je upravený zákonmi jednak štátu prijímajúceho cudzinca a jednak štátu pôvodu. Prijímajúci štát (ZATIAĽ) rozhoduje o tom, koho a za akých podmienok na svoje územie vpustí, prípadne aké práva prizná osobám nachádzajúcim sa na jeho území. Lebo hoci základné ľudské práva sú štandardom, ktoré sú zaručené pre všetky kategórie osôb vrátane migrantov, manažment migrácie na úrovni štátu môže byť limitovaný štátnymi zdrojmi . 

Občan, ktorý sa rozhodne opustiť svoju rodnú krajinu, je súčasne limitovaný právnym systémom štátu, v ktorom sa rozhodol požiadať o azyl. Cudzinec, ktorý splnil podmienky na vstup, či dokonca na udelenie azylu, sa v plnej miere podriaďuje jeho právnemu systému a tiež aj povinnostiam. Sem patrí povinnosť dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy, spolupráca s ministerstvom vnútra a príslušnými správnymi orgánmi, podrobenie sa zdravotnej prehliadke, zdržiavanie sa v záchytnom tábore či azylovom zariadení . Za porušenie povinností, ktoré pre azylanta vyplývajú z právnych noriem môže byť azylant sankcionovaný.

To, že každý môže slobodne opustiť ktorúkoľvek krajinu, aj svoju vlastnú, zakotvuje už Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach . Ale dôležité je toto: negarantuje už právo na vstup do akéhokoľvek iného štátu, napriek tomu, že právo na vstup do inej krajiny je logickým dôsledkom práva krajinu opustiť. 

Črtá sa nám tu priepasť medzi právom jedinca na odchod z krajiny a absentujúcou povinnosťou tretieho štátu takúto osobu prijať . Žiadateľ o azyl nemá individuálne subjektívne právo na vstup do žiadneho štátu, okrem jeho domovského, žiadateľovi umožniť vstup a eventuálne udeliť azyl ostáva naďalej doménou štátu ako prejav jeho suverenity. To však nevylučuje, že vnútroštátne právo, často aj na ústavnej úrovni, subjektívne právo na udelenie azylu zakotvuje.... 

PS: S odchodom z krajiny súvisí aj návrat do nej, takže o tom potom :)

Literatúra napr. Bendíková M. Medzikultúrny dialóg a migrácia; Balga J. Azylové právo, Pořízek, P. Vstup cizince na území státu. Pohled medzinárodního, únijního a českého práva. Dokumenty ako Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný dohovor občianskych a politických práv z r. 1966 

Lyri