Nepochopená sociálna fóbia

Ľudia si o mne mysleli už všeličo. V lepšom prípade som bola tá hanblivá bifloška. Ale vraj som bola aj namyslená, protivná. Len preto, lebo som bola trochu viac odmeraná, radšej som bola sama alebo na miestach, kde nebol potrebný medziľudský kontakt a skrátka mám radšej zvieratá ako ľudí. 

Takto ma vidia ľudia. Čo nevidia a ani ich to netrápi, je, aké problémy to spôsobuje v skutočnom živote. To, čo je pre iných normálne, je pre mňa úplné utrpenie. Nebudem taká dramatická, aby som povedala, že vyjsť medzi ľudí je pre mňa nemožné. Samozrejme, že to nie je žiadny panický strach vyjsť z domu. Ale už vedomie, že zajtra musím ísť k doktorovi, na poštu, na študijné alebo čokoľvek vybaviť, vyvoláva úzkosť.
nedokážem spať a kvôli stresu sa prejem. Proste je to tak či chcem alebo nie.

Celý život som bola plachá a nedôverčivá voči cudzím ľuďom. Nemala som veľa kamarátov, najmä preto, lebo som veľmi ťažko spoznávala nových ľudí. A tých, ktorých som si horko-ťažko získala, som si nedokázala udržať. Vždy som sa príliš upla na jedného človeka, vždy som mala "najlepšiu" kamarátku a vlastne nikoho iného. A to nikdy dlho nevydržalo. Dlho som si to ani neuvedomovala a vôbec to nemalo názov. Dlho to nebol ani problém. A keď to problém začal byť, keď som sa dostala do situácie, že som mala naozaj záchvat úzkosti, mama na mňa znechutene kričala, že som hysterická. Vtedy som vedela, že sebavedomí ľudia to skrátka nepochopia. Rodičia ma kvôli tomu vnímajú ako slabocha. Nedokázali si predstaviť, aké stresujúce bolo pre mňa v istom čase ísť čo i len do obchodu.
Moji rodičia sú však v istom zmysle strašní pokrytci. To, že nerada chodím medzi ľudí im viac než vyhovovalo, keď som s rovesníkmi nikdy nechodila von, do baru či na diskotéky. Ale keď som nezvládala vystúpenia v hudobnej, školské predstavenia, alebo chodenie na návštevy,  vtedy som bola tá najhoršia. Bola to však pre mňa oveľa väčšia psychická záťaž ako učenie sa na skúšky. Na svoj absolventský koncert som cvičila týždne, napriek tomu si neviete predstaviť, ako som na javisku pohorela. 

Väčšinou a najradšej na mne aplikovali liečbu šokom. Proste ideme na trhy, ideme nakupovať, proste ideš na venček, budeš chodiť na obedy v jedálni.  Je to to isté, akoby ste arachnofobika strčili do miestnosti plnej pavúkov a čakali, že odtiaľ vyjde ako ich milovník.  Ani sociálna, ani žiadna iná fóbia sa takto samozrejme nelieči. Ako každý, kto trpí fóbiou, som sa stimulu svojho strachu - ľuďom - jednoducho vyhýbala. Bolo jednoduchšie čítať si, učiť sa, písať, kresliť, hrať.... proste robiť veci, ktoré sa dajú robiť osamote. Vtedy som bola tá dobrá. Tá poslušná, ktorá je pekne doma a venuje sa škole. Keď som sa o tom snažila hovoriť, aj tak som bola zaklasifikovaná ako hanblivka alebo obvinená, že sa len vyhováram lebo sa mi nechce niekam ísť alebo niečo robiť.

Aby ste si zas nemysleli, že nejak nemám rada ľudí, to naozaj nie je pravda. V malom množstve ste pre mňa liek, ale vo veľkom jed. A v davoch ste môj najväčší nepriateľ.
A teraz liečba. Je skrátka nevyhnutné si odmyslieť všetkých ľudí a pozornosť venovať len jednej veci, ktorú treba spraviť a treba ju spraviť dobre. Naučila som sa pri odpovedi pri tabuli sústrediť len na vyučujúceho, pri vystúpení len na jedného známeho človeka v publiku, v kine na to, že som tam len so svojim priateľom. Ale úplne najlepší je ten pocit, keď to zvládnem. Keď vyjdem z prednáškovej miestnosti, z obchodu, z úradu, keď si vydýchnem, že to už mám za sebou a keď si môžem povedať, že som to dokázala. Tieto malé víťazstvá nad sebou ma posúvajú ďalej
A život zvládam so svojim priateľom, lebo rešpektuje, že s niektorými vecami mám skrátka problém. Je na ňom skvelé, že sa veľmi snaží mi pomáhať, a kam môže ma sprevádza, miesto toho aby robil veci za mňa. To je na liečbe to najpodstatnejšie - mať niekoho, kto pri vás stojí.
Problém väčšiny ľudí je, že sociálnu fóbiu nepovažujú za rovnocennú ani psychickým chorobám, a ani ostatným fóbiám. No a čo, veď NIKTO nemá rád preplnené MHD, tlačenicu v Lidli. Lenže to nie je len o tom. Ja som nikdy nebola na diskotéke, koncerte či festivale a ani si to neviem predstaviť, hoci mi je niekedy ľúto, o čo prichádzam. Mala som prácu, ktorá bola pre mňa bola peklo. Bol to stres keď som tam išla, keď som tam bola, keď som z nej išla, keď som na ňu myslela. Je skrátka potrebné si uvedomiť, že je sociálna fóbia je vážna ako každá iná, možno dokonca horšia, lebo znepríjemňuje a sťažuje každodenný život. 

Lyri