Stupne ochrany - 3. medzinárodnoprávna ochrana

Keď už som rozbehnutá, dorazím rovno aj nadväzujúci tretí stupeň ochrany ľudských práv. A keďže ideme metódou a minore ad maius, tretím stupňom je, ako inak, medzinárodná ochrana.

Ľudia mnohokrát tak nejak predpokladajú, že medzinárodné právo je niečo veľmi vzdialené. Že sa nás netýka. Lenže práve naopak. Medzinárodné právo je totiž všadeprítomné.

Keď bola reč o vnútroštátnej ochrane, možno si mnohí nevedia predstaviť, aký vplyv má na neho medzinárodné právo. Áno, samozrejme, ako štát môžme dať ľudským právam takú ochranu, akú chceme. Aby sa však nepodliehala istá latka, aby práva ľudí vo všetkých štátoch dosahovali určitý štandard, v našej Ústave figuruje zvláštna veta. Teda, že medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách majú prednosť pred zákonmi. A hoci to tam nie je, povedzme si pravdu - aj pred Ústavou a ústavnými zákonmi. 

"Jeden prsteň vládne všetkým, jeden všetkým káže.."

Chápete teda, že je úplne jedno, aké bludy si napíšeme do ústavy. Ak porušíme medzinárodné právo, vyplynú z toho pre štát veľmi vážne dôsledky. A každému bude jedno, že tu máme nejakú Ústavu, podľa ktorej sme konali. Máme tu medzinárodné právo a bodka. Čo mi to len pripomína? Už viem...

Ale zas, povedzme si pravdu,, medzinárodné právo nie je Sauron. Je tu preto, aby nám svietilo na cestu, keď všetky ostatné sviece zhasnú.... :D 

Zase som odbočila. Ako som už spomínala, medzinárodné právo zasahuje do vnútroštátneho. V hierarchií sa nachádza ako nad ním, tak aj nad právom EÚ. Poskytuje určité limity, hranice, v rámci ktorých sa môže zákonodarca pohybovať. Nad rámec ísť štát môže. Opačným smerom však cesta nevede. V ideálnom svete by toto stačilo povedať, a vyplynulo by z toho, že keď sú občania tak dokonale chránení po všetkých smeroch, Ako je potom vôbec možné, že dochádzať k takým závažným porušeniam ľudských práv a základných slobôd, že ľudia masívne opúšťajú svoje domovy?

Ako sa hovorí, papier znesie všetko. Iste, sú určité sankcie vyplývajúce z porušenia ľudských práv štátom, tieto mechanizmy však nastupujú veľmi zriedka. Medzinárodná ochrana utečencov preto spočíva najmä v presadzovaní a obhajovaní práv osôb, ktoré boli nútené prerušiť kontakty so svojou krajinou pôvodu.

Prvé medzinárodnoprávne dokumenty týkajúce sa utečeneckej problematiky vznikali ex post ako následok hromadných utečeneckých prúdov. Boli to napríklad 

• Dohovor vo veci vydania preukazov totožnosti ruským utečencom z r. 1922, 
• Dohovor o právnom postavení ruských a arménskych utečencov z r. 1928, 
• Dočasný dohovor o postavení utečencov pochádzajúcich z Nemecka z r. 1936 .
• Všeobecná deklarácia ľudských práv....

Prvým významnejším dokumentom, ktorý povýšil azyl na subjektívne právo, je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorá uvádza že „každý má právo vyhľadať a používať v iných krajinách azyl pred prenasledovaním“. Tvorcovia ho však zámerne neformulovali tak, aby udelenie azylu garantoval - z myslím, pochopiteľných dôvodov (suverenita). 

Základným prameňom medzinárodného azylového práva je Dohovor o právnom postavení utečencov z r. 1951 (ďalej len Ženevský dohovor), ktorý bol prijatý v Ženeve. Jeho hlavný prínos spočíva v tom, že prijatie utečenca sa stalo medzinárodným záväzkom štátov, ktoré k spomínanému dohovoru pristúpili. Tento dohovor poskytuje tiež najautoritatívnejšiu definíciu utečenca, kde definuje utečenca ako osobu, ktorá „...sa nachádza mimo svojho štátu a má oprávnené obavy pred prenasledovaním z rasových, náboženských a národnostných dôvodov alebo z dôvodu príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zastávania určitých politických názorov, nemôže prijať alebo v dôsledku uvedených obáv odmieta ochranu svojho štátu; alebo osobu bez štátneho občianstva, ktorá sa nachádza mimo štátu svojho doterajšieho pobytu v dôsledku týchto udalostí a ktorá sa tam vzhľadom na uvedené obavy nemôže alebo nechce vrátiť...“. Z tejto definície sa napokon odrazili aj členské štáty, ktoré vo svojich vnútroštátnych azylových zákonoch definovali pojem utečenca. Nad dodržiavaním Ženevského dohovoru bdie Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov.

Okej, sme za tým, Som veľmi rada že sa podarilo aspoň v stručnosti opísať všetky tri stupne ochrany ľudských práv súvisiacich s utečencami a azylom. Samozrejme, že táto problematika by mohla zaplniť knihy. Ďakujem, že ste sa týmto výcucom prehrýzli a naozaj naozaj dúfam, že vám to niečo dalo.

Lyri

Ktoré internety dokážu pritiahnuť ženy

Niekedy sa naozaj nestačím čudovať na reklamy, ktoré mi vyskakujú. Viem, že si poviete, že sa mi generujú len tie reklamy, o ktoré mám záujem podľa mojich vyhľadávaní na google. Nieje to však len tým. Ide aj veci, ktoré by sa mi mohli podľa môjho pohlavia páčiť, alebo články, ktoré zdieľajú moje priateľky. No...nech neojebávam...tie FB priateľky....

via GIPHY

Takže, dala som dokopy veci, o ktoré majú ženy (vo všeobecnosti) najväčší záujem. Uznávam, že to nie je nejaký podnetný článok, ale predsa len. Sú to okrem množstva iných, tieto:

-články o chudnutí, kde sa dozviete zázračnú metódu, vďaka ktorej schudnete rýchlo a ľahko

-články o  potravine alebo produkte, vďaka ktorej sa vám predĺžia vlasy, narastú cecky, nebudú zarastať chlpy a ešte sa aj dožije 100vky....













-články o jednej potravine, ktorú keď vysadíte, tak, sa stanú zázraky

*ale bez mlieka a mliečných výrobkov, chleba, lepku (ktorý je vo všetkom), zemiakov, mäsa, strukovín atď vám recepty dosť skoro dôjdu

- články o (max) piatich jednoduchých cvikoch, vďaka ktorým vás o týždeň v svadobných šatách nespoznajú - alebo ešte lepšie, ide to aj bez cvičenia !

-články o rastline alebo surovine, ktorú má každý doma a nikto by to na ňu nepovedal

-články, ktoré ani neviete o čom sú, ale dávajú vám nádej a pár trikov, ktoré by vám nikdy nenapadli

-stránky, ktoré vám pomôžu dostať sa z rozchodu

-články, ktoré síce s blížiacim sa rozchodom nič nenarobia, ale aspoň vám o tom dajú vedieť

-články, ktoré do žien tlačia, že sa musia vydať a žiť s chlapom, inak nikdy nedosiahnú šťastie

-články, ktoré vám povedia, čo vás čaká a neminie na základe náhodného usporiadania hviezd

- články, kde vám dajú za príklad človeka, ktorého nepoznáte a nemá s vami nič spoločné, no keď sa to podarilo jemu, prečo by to nezabralo aj u vás

Dúfam, že ste nečakali pointu, či ? Samozrejme, že väčšina týchto článkov je bullshit. A samozrejme, že ženy si to poväčšine aj uvedomia. Ale zvedavosť občas nepustí a kým bude dopyt, bude aj ponuka.

Lyri

Stupne ochrany - 2. právo EÚ

No, keď máme pochopenie vnútroštátnej ochrany voči svojim občanom za sebou, nevidím dôvod neprejsť na kvázi druhý stupeň ochrany. Tou je právo Európskej únie.
Migračné právo patrí k najzložitejším a politicky najcitlivejším otázkam dnešnej Európy. Kvantitatívna zmena v počte imigrantov si vyžiadala aj výraznú kvalitatívnu premenu spoločnej migračnej a azylovej politiky Európskej únie. Členské štáty Európskej únie, ale aj únia ako celok, sústavne čelia prílevom migrantov, ktorí sa snažia na svoj vstup využiť azylový systém. Pre niektoré štáty to predstavuje každoročne záťaž, pre iné to je vítaný jav. Štáty, ktoré sa stali cieľovou stanicou pre tisíce neustále prichádzajúcich migrantov, sú disproporčne zaťažené v porovnaní s tranzitnými krajinami a usilujú sa o to, aby s nimi aj ostatné členské štáty zdieľali tento nápor imigrantov. Neraz sú náboženské tradície a spoločenské zvyklosti nových prisťahovaleckých komunít väčšinovou spoločnosťou v európskych štátoch vnímané ako cudzí prvok v tradičnom prostredí.
Európska únia vo svojom prístupe rozlišuje a zohľadňuje dôvod a charakter migrácie prichádzajúcich. Z tohto dôvodu je v súlade so záujmami Európskej únie podporovať napríklad pracovnú migráciu, vrátane práva na zlúčenie rodín. Diametrálne odlišný je však postoj únie v súvislosti s migračnými prúdmi, ktoré sú v únií nežiadúce, pričom najväčší problém predstavuje ilegálna migrácia. Počas prebiehajúcej utečeneckej krízy prichádza Európska únia s riešeniami, s ktorými nesúhlasia všetky jej členské štáty. Sú to napríklad povinné kvóty na prerozdelenie utečencov medzi členskými štátmi, voči ktorým ostro vystupovali najmä štáty strednej Európy. Aktuálne Európska Komisia predstavila program reformy spoločného azylového systému, ktorej dôsledkom má byť harmonizácia azylových postupov vo všetkých členských štátoch.
Migrácia obyvateľstva je jedna z dôležitých oblastí, v rámci ktorých v Európskej únií dochádza ku koordinácií a vytváraniu spoločných pravidiel. Európska únia sa postupne musela zaoberať aj problematikou migrácie a azylu, čo bolo dané predovšetkým presadzovaním jednej zo základných slobôd charakteristických pre Európsku úniu, a to slobodu pohybu všetkých občanov Európskej únie. Európska únia však nezameriava svoju pozornosť len na migráciu obyvateľov medzi jednotlivými štátmi. Sústreďuje sa hlavne na riešenie problematických oblastí súvisiacich s rôznymi migračnými prúdmi z tretích krajín na územie Európskej únie.
Migrácia z tretích krajín sa týka všetkých členských štátov EÚ. Nie je preto prekvapujúce, že členské štáty sa rozhodli budovať spoločnú migračnú politiku, ktorej cieľom je lepšie zvládnutie migračných tokov.
Európska únia systematicky pracovala na vytvorení spoločného azylového systému od r. 1999. Výsledkom tejto snahy bolo prijatie niekoľkých významných sekundárnych právnych aktov inštitúciami Európskej únie, pričom k najpodstatnejším patrí

• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, ktorej prvoradým cieľom je zabezpečiť, aby štáty pri rozhodovaní o udelení azylu postupovali jednotne, efektívne a spravodlivo.
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ, ktorou sa stanovujú normy pre prijímanie žiadateľov o medzinárodnú ochranu, ktorá zabezpečuje, aby sa základné práva žiadateľov o azyl rešpektovali a upravuje zásadné otázky týkajúce sa pravidiel ich ochrany
• Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu. Ide o novú kvalifikačnú smernicu, ktorá vymedzuje dôvody na poskytnutie azylu a medzinárodnej ochrany, ktorá v konečnom dôsledku umožňuje, aby štáty pri posudzovaní dôvodov žiadateľa o azyl postupovali jednotne.
• Nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013, ktorým sa stanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z členských štátov (tzv. Nový Dublin)
• Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 603/2013, bližšie známe pod názvom EURODAC, ktoré umožňuje azylovú databázu odtlačkov prstov, zriadenú Nariadením Rady (ES) č. 2725/2000, policajným zložkám a EUROPOLU využívať v rámci vyšetrovania trestnej činnost

Tento zoznam je čisto informatívny. Veľa sa hovorí o tom, že vnútroštátna ochrana má byť alfa a omega. Že naše zákony sú dobré tak, ako sú. Eh...celý ten zoznam sme my buď prevzali, alebo prevezme do nášho právneho systému. Teda, sme ním viazaní. Teda, musíme podľa nich v azylových veciach postupovať. Teda, že druhý stupeň je nadriadený prvému. 

Stupne ochrany - 1. vnútroštátna ochrana

Azylové právo môžu upravovať predpisy rozličnej právnej sily. Vo všeobecnosti dajme tomu, že môžu byť medzinárodné, európske a vnútroštátne právne akty, ktoré sa však tejto problematiky upravujú rozličnou (právnou) silou.

Samozrejme, tieto pramene sú v určitej hierarchií, ktorú, verím, čitateľovi netreba objasňovať. Nezačnime však od tej najväčšej, ale práve naopak, a minore ad maius začnime od kvázi "basic" ochrany. Tou je (alebo by mala byť) vnútroštátna ochrana. Určite budete súhlasiť, že jednou z prvoradých úloh štátu by mala byť ochrana svojich občanov. Napriek tomu - a znova sa spolieham na to, že ste toho istého názoru - dochádza k závažným porušeniam ľudských práv. Štát totiž mnohokrát nedokáže - alebo nechce - poskytnúť ochranu týchto práv (veď viete - opodstatnené obavy z prenasledovania z politických, náboženských, národnostných atď. dôvodov.). 

A tu nastupuje iný aspekt vnútroštátnej ochrany - akoby druhá strana mince. Jeden štát ochranu nevie poskytnúť - má možnosť ju poskytnúť iný štát. Ako ? - udelím azylu alebo doplnkovej ochrany. Občan, ktorý sa však rozhodne opustiť svoju rodnú krajinu, je súčasne limitovaný právnym systémom štátu, v ktorom sa rozhodol požiadať o azyl. Cudzinec (možno nádejný azylant) zdržiavajúci sa na území štátu, v ktorom požiadal o udelenie azyl sa v plnej miere podriaďuje jeho právnemu systému a má aj určité povinnosti, ktoré sú bližšie rozpísané tu.

Voľnosť rozhodovania štátu pri udeľovaní azylu nie je absolútna. A tu sa k tomu dostávame.

Limitom je jednak právo Európskej únie, ale aj obmedzenia prameňmi medzinárodného práva. Ak štát nie je viazaný medzinárodnou zmluvou, v zásade má oprávnenie, nie však povinnosť poskytnúť azyl. Z jeho rozhodnutia azyl poskytnúť mu vyplýva medzinárodnoprávna povinnosť poskytnúť jednotlivcovi ochranu a nevydať ho stíhajúcemu štátu. Štátu, ktorý však azyl udelí, vyplýva z

medzinárodného práva povinnosť niesť zodpovednosť za činnosť jednotlivca, ktorému bol azyl udelený.

"Sú to nezmyselné povinné kvóty"

Samozrejme, v každom jednom štáte predstavuje azylové právo dôležitý aspekt národnej politiky. Prebiehajúca utečenecká kríza nám však servíruje otázku, či je takáto nejednootná úprava vlastne dobrá. A odpovede sa, ako inak, líšia. Mnoho štátov (alebo niektoré z ich politických spektier) hlásajú, že azyl by mal byť vecou výlučne vnútroštátou . Nemusím pripomínať ktoré to sú. Ale, pre istotu, len aby sa nezabudlo, sú to napr. tie ktoré podali žaloby proti Rade Európy. Okolo kvót je zatiaľ ticho,ale niektoré štáty proste vyjadrili postoj - nope, žiadne zásahy do toho, koho, koľko a kedy máme prijať. No, netreba zbytočne ukazovať prstom, ale aby sa nezabudlo...

Na druhej strane spoločná azylová politika by teoreticky priniesla mnohé výhody. Nech sa situácia vyvinie akokoľvek, faktom zatiaľ ostáva, že azyl a migrácia sú veľmi citlivé a komplexné otázky. Na ich riadení a organizovaní sa podieľajú na jednej strane vnútroštátne orgány. Ak sa jedná o členský štát EÚ, tak na druhej strane sú to orgány pôsobiace na úrovni Európskej únie. Plus nesmieme zabudnúť na všadeprítomné medzinárodné právo.

No, na dnes asi stačilo. V dohľadnej dobe si dáme druhý a tretí stupeň.