štvrtok 8. decembra 2016

You don't step on stage to eat, you go there to be eaten

Toto som nepovedala ja. Povedal to môj inak obľúbenec Tom Hardy. A mal sakra pravdu.

Kým som toto tu (rozumej blog) nespustila, poriadne som tomu nerozumela. Fakt, nejaký Hviezdoslavov Kubín v šiestej triede by som nerátala ako "stage".
Pravdou však je, a už som to spomínala, prevádzkovať blog nebol nijaký môj prvoplán. Pôvodne som mala len pár vecí na rozume, nechcelo sa mi sústrediť na učenie (a to sa mi nechce ani teraz keď píšem tieto riadky) a chcela som to dať von. Tak som tomu dala názov, ktorý mi prvý napadol. Lyri je meno, ktoré som si šetrila pre jednu postavu, a fakt som verila že som ho vymyslela. Ale houby. Vraj obsadené. Tak okej, pridajme nejaké slovíčko navyše a ide sa písať. A som Lyri Fantasy ... 

Toto miesto malo byť len nejaké sprievodné slobodné slovo. To, po čom som fakt túžila, bolo písanie. Bol čas, keď ma naozaj zmohla sociálna fóbia, upadla som do depresie, a bola som tlačená do vecí, ktoré ma nebavili. A to, čo mi naozaj, naozaj pomohlo, bolo písanie. Od detstva sa mi v hlave odvíja jeden príbeh, tak som si povedala, že to hodím do Wordu. Aspoň sa odreagujem, keď už nič iné. A čuduj sa svete, príbeh sa začal písať akoby sám. Prvý krát som mala pocit, že mi niečo rastie pod rukami.

A začalo sa mi to páčiť. Začala som si predstavovať, že by to raz mohlo ísť von. Nie ako kniha, ktorú si všimne nejaké vydavateľstvo a ja na nej zbohatnem. Ale len ako nejaký blog alebo audiokniha alebo niečo také, čo možno poteší pár ľudí - ale hlavne mňa, že sa o to všetko budem môcť podeliť. Samozrejme to však bolo komplikovanejšie, život si robí čo chce. Postupne som prišla na to že príbeh má mnoho hluchých a slepých miest, a že nemôžem vyhodiť von prvú časť, keď i do nej nezapadne posledná. Tak som sa rozhodla to najskôr dokončiť a až potom pustiť von. Ale pri tom, koľko mám práce a starostí, sa bavíme o vzdialenej budúcnosti - a ako vzdialenej, ukáže čas. 

Pravda je, že nie som spisovateľka, takže som nútená robiť iné veci. Za blog peniaze nedostávam, hoci by som možno už aj spĺňala podmienky na spustenie reklám. Nejak o to zatiaľ nemám záujem. S návštevnosťou je to tiež rôzne, vaša - a koniec koncov aj moja - aktivita je rôzna. Jednoducho si nemôžem dovoliť venovať sa písaniu, ale občas keď mám slinu sem aspoň niečo dám. 

Ale k veci. I´m there not to eat, but to be eaten. Teraz tomu už rozumiem. Keď som začala písať články, občas prišla nejaká správa, komentov pomenej. Pozitívne správy ma hrozne tešili a posúvali ma. Nie každá spätná väzba od vás je však dobrá, ale ja tiež viem, že nie každý príspevok odo mňa stál za to... Keď som dostala prvú správu, kde mi niekto písal aby som zaliezla a nič už nepísala, bola som mimo. Fakt ma to úplne dostalo. Nakoniec mi frajer povedal niečo, čo bolo skoro aspoň tak silné ako to čo povedal Hardy:

"Ako každý, kto niečo tvorí a uverejňuje, si musíš zvyknúť na to, že sa to každému nebude páčiť"

Mal pravdu a ja som za to vlastne vďačná. Som rada, že som spustila najskôr blog, že som si tým doprala cennú skúsenosť a príležitosť vyrovnať sa s kritikou, lebo viem, že to bude 1000 x horšie keď sa mi raz podarí spustiť svoju "knihu". Som rada že som si vyskúšala dať kožu na trh, som rada za každú spätnú väzbu, dobrú aj zlú. Našťastie si dnes môžme všetci vybrať a čítať a pozerať, čo sa nám páči. Každému sa nemusí páčiť čo píšem a ako píšem, ale tak to má byť. Nikdy sa nemôžme páčiť všetkým, a o tom to je. Byť vďačný za všetko dobré, a vziať si niečo aj z toho zlého. 

Ďakujem za prečítanie :)

Lyri




utorok 6. decembra 2016

:( - a jediné využitie čaju

Frajera dosť často páli záha, tak som kúpila bylinkový čaj, o ktorom som čítala, že by mu mal pomôcť

Ja: Zlato, kúpila som Ti rumančekový čaj. Hádaj, na čo je dobrý ?
On : Na erekciu ?


via GIPHY