Ako sociofobik/sociofobička ....neviem, je to
vôbec slovo keď mi to Word počiarkuje? Jedno, proste ja ako človek ktorý samovdiagnostikou prišiel na to že
má sociofóbiu lebo vykazuje dosť znakov tejto choroby... zamotávam sa. Proste
som už niekde spomínala, že koncentrovanú spoločnosť cudzích ľudí veľmi
nemusím. ALE, čomu sa ani ja občas nevyhnem, je cesta vlakom. V nedeli večer.
Keďže vďaka tomu,
že predošlá vláda si povedala, že nových voličov zo strany mladých ľudí si
pritiahne najlepšie tým, že dane ich rodičov (aj rodičov tých ktorí cestujú len
autobusom, alebo ktorí necestujú vôbec) využije na tento požehnaný účel, si
občas zacestujem aj ja zadarmo. Skoro zadarmo. Teda, vôbec to nie je zadarmo,
ale viete...miesto tankovania benzínu. Tak nejak. Ale na tom teraz vôbec
nezáleží.
No ale. Kde človek stretne takú rôznorodú
človečinu, ako cestou vlakom? Za tie roky som už videla všeličo, väčšinou na to
zabudnem tak rýchlo, ako sa len dá. V tejto chvíli sme v malom kupé šiesti.
Sedím v strede v smere jazdy. Na
ľavej strane je môj priateľ, ktorý potrebuje niečo dokončiť do roboty
a programuje, pritom telefonuje s kolegami a celé to pôsobí
strašne dôležito, veď viete. Som si istá, že presne vedel, že naša cesta vlakom
bude prebiehať úplne bez slov. Fakt, keby si ten darebák nedal tričko She is my
Juliet, ktoré sme si nechali vyrobiť pred pár rokmi ako neskutočne romanticky
zamilovaný pár, tak by o nás nikto nepovedal, že sme tu spolu. Škoda len,
že ja som o svoje He is my Romeo pred dvomi rokmi pri jednej nehode
prišla. Ale možno našťastie. Pripadala by som si v týchto párových
tričkách na verejnosti ako úplný postih. Toto na fotke nie sme my, ale mohli sme byť.
Vedľa mňa na pravej strane sedí pekné
čiernovlasé dievča. Dlhé upravené lesklé vlasy, červená kožená bundička, čierne
legíny, umelé mihalnice. Na iPhone komicky ťuká na klávesnici, ale pri
tak dlhých trblietavých nechtoch sa ani nečudujem (keď povie že trčia aspoň 1,5
cm vôbec nepreháňam). Nieže by to niečo znamenalo, ale keď sa ma frajer spýtal,
kto bude sedieť v strede, rozhodla som sa vziať na seba toto bremeno.
Oproti sedia dvaja chalani, typujem ich na
stredoškolákov, max prváci na výške. Jeden pekný, čo pripomína dúmavého člena kapely, druhý ako nejakej bandy. Strašne nadávajú a sú múdri ako
rádio. Bavia sa o Counter Strike-u, lokálnom festivale, WOW-ku, zbere
húb, LOL-ku, ako zostrojiť bombu, Mafii, počítačoch, a ten krajší o svojej priateľke. A sú experti na
všetko.
Vedľa nich pri uličke sedí iné dievča. Úplný opak peknej
čiernovlásky, z nejakého dôvodu mi je však omnoho sympatickejšia. Asi
preto, lebo má tričko s motívom Zaklínača. Okuliare, nefarbené plavé
vlasy, ktoré sú aj tak vypnuté, lebo načo by zavadzali. Sivý BF sveter (asi
neúmyselne), obyčajné rifle a úplne chlapčenské tenisky. Keď chalani prejdú na tému
PC hry, pozerá sa ich smerom a dosť ju cuká, akoby im do toho najradšej
skočila. Nakoniec si len dá slúchadlá a pozerá sa von oknom.
No
a nakoniec som tu ja. Vybrala som si notebook, lebo ma už nebaví dívať sa
na jednu ani druhú stranu. Reku, aspoň sa niečo naučím na zajtra, nakoniec som
sa však stratila vo vlastných dojmoch. Povedala som si, že blog môže byť aj
o každodenných veciach a nemusí byť len o nejakých duchaplných
politických či azylových veciach. A pustila som sa do písania.
Neviem prečo, ale občas má človek jednoducho
pocit, že by si s niekým rozumel. Chlapec oproti, ktorý neustále pokukuje
po čiernovláske, má zjavne pocit že by si s ňou rozumel. Ona s jeho
pocitmi zjavne nesúhlasí, lebo keď sa nedíva do mobilu, díva sa na toho krajšieho z chalanov, ktorý je podľa rozprávania zadaný. Dievča v Zaklínačovom tričku by si rozumela
s chlapcom, ktorý je síce menej pekný, za to sa však viac vyzná vo fantasy hrách, ten však hádže letmé pohľady na čiernovlásku, ten s ňou však
takisto nesúhlasí. Ja by som zas brala za kamošku dievča v Zaklínačovom
tričku, ale tá na mňa serie. A ak nezastavíme, jediný kto ti dá svojim pocitom voľný priebeh bude môj frajer. Ten už nevládze zadržiavať smiech pri tom, ako sa
tí dvaja chlapci hrajú na inžinierov (s cieľom zaujať čiernovlásku).
Aj tak je to jedno, lebo keď vlak zastane,
spoločnosť sa rozpustí, a ja sa budem môcť konečne voľne nadýchnuť. Nič z toho, čo sa mohlo stať, sa nestane. A keď
odtiaľto vystúpim, už si na nich nikdy nespomeniem. Ale len do chvíle, kým si znova neprečítam tento blog.
Lyri
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára